Ako stopári v Turecku prichádzajú o topánky

Turecko je považované za stopársky raj. Čakacia doba je veľmi krátka, šóféri sú pohostinní a všetko ide ako po masle aj napriek veľmi častej jazykovej bariére. No ako žena by som tam rozhodne osamote nestopoval… ale to nie je to, čo chcem v tomto článku rozoberať.

Tureckí kamionisti si len zriedkavo nechajú ujsť možnosť zastaviť stopárovi. Stopárke zastavia vždy, neraz aj keď nestopuje… Jeden kamionista moju spolucestujúcu dokonca nechal šoférovať, pričom výmena šoféra prebiehala počas jazdy. To, že ona nemá vodičák na kamión, vôbec nebolo prekážkou. Prežili sme, vďaka Bohu, alebo možno Alahovi.

Kamionisti vo svojom “obývaku”, pekne zariadenej kabíne, hostia stopárov čajom a sušienkami. Takmer vždy ale vyžadujú, aby sa stopár vyzul, nech im dnu nenašpiní. Tak som robil aj ja a topánky som nechával na schodíkoch, ktoré sú počas jazdy prekryté zatvorenými dverami.

Rozhovor býva zväčša o tom istom. Či máme deti, či máme radi Turecko, kde sme boli a kde sa chystáme. Odpad zo schrúmaných sušienok a prázdne fľaše dávam do igelitovej tašky, že to zahodím keď vystúpim. Žiadne také! Šofér hneď otvára okno a všetko to vyhadzuje von, ako to tu robia skoro všetci. Cesty sú lemované odpadom a nikomu to nevadí. Polícia to nerieši, správa sa rovnako. Šofér argumentuje, že chce mať v kamióne poriadok. To je samozrejme obdivuhodné. Škoda, že mu rovnako nezáleží aj nad okolí.

Blíži sa obed, a tak zastavujeme pri reštaurácií pri ceste. Majú tu malé nádrže a v nich plávajú ryby. Šofér ukazuje na jednu z nich a kuchár ju o chvíľu berie do kuchyne a ide nám ju pripraviť. Kamionista zatiaľ využije čas, umyje si ruky a nohy, vytiahne si z kabíny koberček a ide sa pomodliť. Pomodlený sa vráti akurát, keď nám pokrm servírujú na stôl. Medzičasom sa k nám pripojili aj iní kamionisti. Jedlo je chutné a pre nás zadarmo. Šoféri v Turecku nás nikdy nenechajú platiť.

Vyzutí opäť nasadáme do kamióna a mierime do mesta s ľahko zapamätateľným názvom, Batman. Tu vystupujeme na výrazne vyvýšený chodník a obúvame sa. Ja sa však obúvam len do flip-flopov, ktoré vyťahujem z ruksaku. Jedna moja topánka cestou vystúpila bez rozlúčky. Tá druhá na mňa smutne pozerá a cnie sa jej za kamoškou. Tento kamión bol veľmi zradný, keďže jeho dvere zakryli len jeden schodík a tak topánke nič nebránilo pred útekom na slobodu.

Po krátkej návšteve mesta, z ktorého si pamätám len predavača, ktorý ma srdečne privítal: “Welcome in Batman”, sme sa prestopovali do mesta Şanlıurfa. V tomto meste sme stretli stopársky pár z Poľska. Zháňali obchod, kde by si chalan kúpil sandále. Tento nešťastník bol taký šikovný ako ja a tiež vystúpil z kamiónu bez jednej topánky…

Počas môjho pobytu v Turecku som stretol len dve ďalšie dvojice stopárov a teda mi štatisticky vychádza, že 25% stopárov tu príde o topánku. Považujem preto za povinnosť vás pred týmto nešvárom vystríhať. Vždy si skontrolujte, či ste si nechali topánky len na tých schodíkoch, ktoré sú zakryté dverami kamiónu!