O dobrovoľníctve a stopovaní s Lacom Ďurkovičom

Cestovať sa dá rôznymi spôsobmi a za rôznym účelom. Laco ďurkovič, ktorého sa mi podarilo vyspovedať patrí medzi týhc, ktorým záleží na našej planéte a na všetkých ľuďoch. A preto sa práve aj o dobrovoľníctve, ale aj o cestovaní a stopovaní spolu porozprávame. Prajem príjemné čitanie.

Ahoj Laco! Ľudia ťa v prvom rade asi poznajú ako redaktora TV JOJ s netradičným výzorom. No možno nie každý vie, že sa už od mladosti angažuješ ako občiansky aktivista, ktorému vďačíme za založenie organizácií ako Sloboda zvierat, či Ľudia proti rasizmu. Ako si sa k tomu dostal a čo ťa k tomu viedlo?

Mal som čerstvých 18 a v hlave veľa ideálov a nejako to vďaka božiemu milosrdenstvu na mňa prišlo a venoval som profesionálnej práci v mimovládnych organizáciách 14 rokov. Vždy ma zaujímali spoločenské témy, chcel som prispieť k budovaniu sveta, kde sa žije lepšie. Záležalo mi na ľudských právach, právach zvierat či ochrane životného prostredia.

Keď sme sa spolu prvýkrát stretli, prezradil si mi, že si tiež stopár a že si stopoval dokonca aj so svojimi deťmi. Ako si sa dostal k stopovaniu? Čo bolo tvoje najväčšie dobrodružstvo?

Stopovanie je krása! Je to dobrodružstvo, zdieľanie energie a čo si budeme nahovárať, aj ušetrenie peňazí! Môj stopársky rekord bol Barcelona-Bratislava za 33 hodín 😉 Stopoval som aj do Košíc, aj v Portugalsku, aj v Česku, stopoval som aj s deťmi, aj so psom, stopovali sme aj štyria, vždy je to dobrodružstvo a zážitok. A tých ľudí čo som pri tom spoznal! To je na knihu! 😀 Najväčší brutál bol, keď som s deťmi z Prahy nevedel stopnúť nič a ostali sme v noci trčať na pumpe a na to sa spustil brutálny lejak… Doteraz na to spomínajú ako na najväčší zážitok, traja sme sa tlačili úplne premočení v šmýkalke pri McDonalde! 😀

Nedávno si spojil svojho dobrodružného ducha s odhodlaním pomáhať ľuďom a vybral si sa ako dobrovoľník do Hondurasu. Ako dlho si tam bol a čo si tam robil?

V Hondurase som bol tri mesiace preto, že študujem na vysokej škole sv. Alžbety na katedre charity a misiológie. Vzhľadom na moje pôsobenie v charitách predtým ma škola zaujala a začal som ju študovať so záujmom na staré kolená. Nakoniec mi to nečakane otvorilo dvere nielen pre užitočnú prácu, ale aj do sveta na projekty, ktoré som vždy obdivoval. Naša škola má 104 projektov vo viac ako 30 krajinách. V Hondurase som bol v pralese, kde som žil v kláštore bratov Vincentinov. Nol to úžasný zážitok byť na brehu Karibiku v oblasti, kde nie je elektrika, ani cesty, nemocnice, či obchody, prakticky mimo civilizácie medzi krokodílmi, hadmi a úžasnými ľuďmi, ktorí žijú iný život ako my. Veľmi obohacujúce. Učil som tam deti na miestnej škole a aj učiteľov základy práce s počítačom.

Do konca apríla tohto roku si sa opäť ako dobrovoľník podieľal na pomoci deťom, tentokrát v Kambodži. Ako si sa k tomu dostal, s kým si spolupracoval? Prečo tie deti potrebujú pomoc?

Áno, práve som sa vrátil z Kambodže, je to úchvatná krajina!!! Odporúčam každému cestovateľovi! Plná pozitívnej energie, zamiloval som si ju! Bol som tam na projekte House of Family – to sú dva detské domovy pre HIV pozitívne siroty, viac si prečítajte na stránke, ktorú som práve v rámci mojej dobrovoľníckej práce vytvoril – houseoffamily.sk 😉 Úžasný projekt!

Každé dieťa má za sebou zaujímavý, často veľmi drsný príbeh a verím, že oveľa lepšiu budúcnosť. Mnohé by mohli byť aj námetom pre film. Môžeš nám prezradiť niektorý z príbehov detí, aby sme si vedeli predstaviť, čím si tie deti prešli?

Sú tam deti, ktoré našli na ulici, na pokraji smrti, niektoré žili v sex baroch po tom, ako im rodičia umreli na AIDS. Sú to hrozné osudy, niektorým deťom sme nevedeli ani mená, či dátum narodenia. Majú odhadovaný na 1.1. …, lebo nik nevie, ani kedy a kde sa narodili. Tu je pár záberov z roku 2006, v akom stave boli prijímané: https://youtu.be/2RzdjRpWL3I
Do roka-dvoch by boli mŕtve, ale dnes vďaka starostlivosti majú rodinu, liečbu, chodia do školy a darí sa im skvele, niektoré z ich príbehov si môžete prečítať aj tu: houseoffamily.sk/category/pribehy/?lang=sk

Stavím sa, že mnohým ľuďom nie sú osudy iných ľahostajné a chceli by tiež pomáhať podobne ako ty. Čo pre to musím urobiť a ako nájdem projekty, na ktorých môžem pomáhať?

Myslím, že ak človek má chuť, dostane sa ľahko na projekt. Isto, vstupenkou je aj štúdium na našej škole. Ako študenti ste vyzývaní na účasť na projektoch školy a ste uprednostnení, ale aj ak nie si študent, sa to dá. Každý mesiac je takzvaný Tropic Team, kde si ľudia, čo boli na misiách, odovzdávajú skúsenosti, Ak máte záujem, môžete napísať Martine Utešenej z organizácie Dvojfarebný svet, ktorá to organizuje martina.utesena@gmail.com. Ale je aj veľa iných organizácií, ktoré sa venujú rozvojovej pomoci, ako eRko, či Magna. Treba sa zapojiť do ich práce, pýtať sa, vzdelávať sa, učiť sa jazyky a ísť 😉

Niektorí ľudia, ktorí by radi pomohli, však nemajú na to odvahu, odhodlanie, alebo majú povinnosti, ktoré im bránia sa takto vydať do sveta a dobrovoľníčiť. Je možné pomôcť aj formou finančného príspevku?

Áno, veľmi. Tu máme aj my päť výziev na pomoc deťom v detskom domove. Môžete prispieť na jedlo pre deti, každý deň zje tých 124 detí len ryžu za 20 eur, mesačne je to 600 eur, či môžete prispieť na kúpu hudobných nástrojov, na kúpenie bicykla, alebo na domovy na polceste. Budeme vďační za každý príspevok. Či od majetnejších ľudí, ktorí by prispievali mesačne aj pár stoviek eur, ale aj od študenta, ktorý prispeje aspoň jednorázovo hoci aj 5 eur. VĎAKA!
http://houseoffamily.sk/category/podporte_nas/?lang=sk

Ako bude naložené s týmito peniazmi? Dostanú sa určite tam, kde ich treba?

Celé účtovníctvo je transparentné, každý dar je vyúčtovaný do posledného eura, dokonca sa dá prispieť aj na konkrétnu vec. Stačí sa spojiť s logistami projektu, ktorí sú priamo v Kambodži a dostanete odpoveď. Projektovou riaditeľkou je teraz Zuzka Kuranová, ktorá je v hlavnom meste a jej mail je zkuranova@gmail.com

Super! Ďakujem pekne za rozhovor a som veľmi rád, že si si naň našiel čas. Prajem ti veľa chuti a energie do ďalšej práce a organizácii House of Family vytrvalosť v ich úsilí zlepšovať život úbohých detí v Kambodži.

Aj ja ďakujem a máš môj obdiv za tvoj entuziazmus, výdrž a trpezlivosť. Tvoje cesty stopom okolo sveta sú pre mňa veľmi inšpiratívne hlavne tým, že si cestoval sám a vychutnávaš si chvíle, ktoré práve zažívaš. Veľmi silná osobnosť, klobúk dole! 😉

Tak čo, rozmýšlate aj vy o dobrovoľníctve a to nie len v Kambodži?