Dlho očakávaný deň

Je 1.7. 2013. Na dnešný deň som dlho čakal. A nielen ja, ale aj moja spolucestujúca, Rendula. Našli sme sa s ňou cez cestovateľský portál. Pred touto cestou sme sa videli asi dve hodiny. Ako si budeme rozumieť, je samozrejme otázne, ale niečo mi hovorí, že to bude fajn. Dnes sa nám začnú veľké prázdniny.  Konečne! Veľmi sa teším, i keď mi zároveň bude chýbať rodná hruda. Doobedu som si ešte povybavoval posledné drobné záležitosti, nechal som si urobiť tričko s logom palca hore, vytlačiť fotky, odhlásil som sa z úradu práce a spravil som si malý nákup.

Okolo 15:30 h prichádzam na vlakovú stanicu v Liptovskom Mikuláši, kde sa mám stretnúť s Rendulou. Mešká, samozrejme. Ale čo už, tentokrát za to nemôže.

15:45 h. Vlak s mojou spolucestujúcou konečne prichádza. Rýchle zvítanie sa a ide sa rovno na vec. Odchádzame na výpadovku z Liptovského Mikuláša a po 20 minútach chytáme prvý stop, a to do Popradu. Šofér je úplne skvelý, výborne si rozumieme a ešte dostávame na cestu aj jablko. Vysadáme na mieste, odkiaľ po asi trištvrte hodiny chytíme rovnakého super šoféra, ktorý nás odvezie do Levoče. Aj stopovanie do Prešova prebieha podobne dobre. Pomaly sa začína stmievať. Prešli sme sa po Prešove. Našiel som si neprijatý hovor od Laca Ďurkoviča. Zavolal som mu a zistil som, že dnes som bol v telke. Som to ale celebrita… Som zvedavý, či to videla moja babka – dúfam, že nie. Skúšame stopovať z Prešova smerom na Svidník. Veľmi sa nám však nedarí a začína sa stmievať ešte viac. Volám kamoške, či u nej môžeme prenocovať. Môžeme! Super! Skúsime ešte predsa niečo stopnúť. Keď to už skoro vzdávame, zastavuje nám dvojica chalanov, ktorí celý deň jazdili po okolí a snažili sa zohnať ťažného koňa. Nakoniec sa im ho podarilo kúpiť za dobrú cenu, tak žiarili spokojnosťou. Odvážajú nás do Stropkova. Je už úplná tma. Prejdeme na koniec mesta a neďaleko cesty si postavíme stan.

Celú noc autá premávali hore dole, a tak som sa dobre nevyspal. Slnko je už dávno hore, ja sa len prevaľujem zo strany na stranu. Zdá sa mi, že sa vyvaľujeme poriadne dlho. Pýtam sa Renduly, dokedy chce ešte spať. Keby to bolo len na mne, tak už som dávno pri ceste a dvíham vystretú ruku smerom k autám. Zapínam telefón, aby som jej mohol oznámiť, že je už aspoň 10 hodín. Vidím však, že je len okolo pol siedmej ráno, sklopím uši a pokračujem vo váľaní sa. O 8. hodine už naozaj vstávame a zisťujeme, že sme spali oveľa bližšie k civilizácii, ako sme si mysleli. Nevadí, nikto nám nič nepovedal. Na raňajky som si dal tristogramovú čokoládu a začali sme stopovať.

Prvý, kto nám dnes zastal, bol chlapík, ktorý chodí pracovať do Francúzska ako zberač ovocia. Odviezol nás do Svidníka. Mestečko sme si skoro celé prešli a dostali sme sa na dobré miesto na stopovanie. Premávka nestála za veľa, ale našťastie som si všimol, že na neďalekej benzínke zastavil poľský kamionista. Neváhal som a vyštartoval som za ním, či nás odvezie do Poľska. Uspel som. Tak sa vezieme kdesi za Duklu. Ďalšie stopovanie je neúspešné. Skúšame rôzne miesta. Stopovanie s tabuľkou. Stopovanie bez tabuľky… Zrazu zastavuje mestská polícia. Očakávame, že nám povie pár teplých slov, i keď netušíme, čoho sme sa dopustili. Našťastie sa mýlime, policajti zastali, aby nás odviezli. Ocitáme sa v mestečku Rzymanov. Opäť skúšame stopovať s tabuľkou aj bez nej. Nakoniec zafungovala tabuľka Sanok. Do rovnomenného mesta nás odviezol chlapík, čo prenášal sklá v dodávke. Batohy cestovali na korbe, my sme sa vošli do kabíny. V Sanoku stojíme na blbom nieste. Chvalabohu si nás všimol chlapík, čo jazdí po meste s reklamou na nemenovaný obchodný reťazec a hodil nás na druhý koniec mesta. Tu sa stopuje parádne… nechodia skoro žiadne autá. Máme pokoj. Čítam si knihu, slniečko nás opaľuje a nikto nás neruší. No každá radosť raz končí. Aj náš odpočinok. Zastavuje nám syn s otcom vo veľkom drahom aute. Dozvedáme sa stopárske zážitky syna a vezieme sa na miesto, kde sa začne najzaujímavejšia časť dnešného dňa.

Na tichom mieste poľsko-ukrajinského pohraničia opäť takmer nerušene dvíham ruku. Zastavuje VW Transporter s talianskou značkou a ženou za volantom. Vraví, že ide až na Ukrajinu, tak ideme s ňou. Táto žena pracuje v Taliansku ako upratovačka už 12 rokov. Akurát sa odtiaľ vracia domov aj s obrovským nákupom. Jazdí neuveriteľne zle, a tak sa jej pýtame, ako dlho už má vodičák. Na počudovanie už dlho, no asi ho vyhrala v kartách, alebo doteraz nepoužívala. Snažil som sa v aute na chvíľku zdriemnuť, ale nedá sa to. Plyn a brzdu stláča silno a bez logickej príčiny. Vyklepaní zastavujeme na hranici s Ukrajinou a netušíme, že si tu postojíme viac ako štyri hodiny. Šoférka vraví, že sme jej hostia, nalieva nám kvas, kŕmi nás syrom. My jej na oplátku tiež dávame čosi zo svojich zásob. Každú chvíľu sa pri aute pristavujú chodci, ktorí by si chceli prisadnúť do auta. To však nie je možné, ani keby šoférka chcela. Auto je fakt plné. Prvá kontrola. Tá na poľskej strane nám prešla ešte ako tak, hoci colníkom sa akosi nezdalo množstvo tovaru, ktoré naša šoférka vezie. Ukrajinská kontrola však neostala len pri rečiach. Rozrezávali škatule a kontrolovali, čo to vezieme. Keď sa zdalo, že už bude dobre, prišiel akýsi pán, že máme ísť s autom na rampu. Čakala nás dôkladnejšia kontrola. Keď sme prišli k jame, nad ktorou stálo iné auto, stali sme sa svedkami pádu šoféra auta do jamy. Akosi si ju nevšimol a dosť nešťastne sa udrel pri páde o okraj jamy. Dlho sa zvíjal v jame, ale s bolestivou grimasou sa po čase pozbieral a sám odtiaľ vyliezol. Naša ukrajinská šoférka šla zatiaľ riešiť svoj neprimerane veľký náklad tovaru. Kvôli jazykovej bariére sme na naše otázky dostávali odpovede, ktoré absolútne nedávali zmysel. Napríklad som sa nedozvedel, či zaplatila clo za ten tovar, alebo sa to riešilo klasickým úplatkom. Keď sme sa vymotali z hranice, začalo sa už stmievať, a tak sme prijali pozvanie k nej domov v meste Sambir. Ubytovala nás vo svojom mini bytíku, ktorý prenajíma trom študentkám po 50 eur na mesiac od každej. Ona šla spať do iného bytu.

Vyspali sme sa dobre, hoci nás prekvapilo, že o 23. hodine, keď som sa chcel osprchovať, už netiekla voda. Ráno sme však zažili väčšie prekvapenie. Pani si od nás vypýtala 50 eur za cestu a nocľah. Som v šoku a snažím sa jej vysvetliť, že toľko peňazí ani zďaleka nemám. Na dôkaz jej ukazujem obsah peňaženky, kde sa však nachádza akosi viac peňazí, ako som očakával. Nemám síl a ani chuť sa s ňou hádať, tak jej dávam všetky eurá, čo mám – približne 27 eur a odchádzame so zvesenými ušami a prázdnou peňaženkou. Po krátkej návšteve mesta Sambir, mierime na výpadovku, kde nám zastavuje nákladiak GAZ. Napchať sa do kabíny s ruksakmi nie je ľahké. Konečne sa nám to podarilo! Šofér s párom zlatých zubov sa na nás usmieval celou cestou a púšťal nám výborné ukrajinské vypaľovačky. Cesta rozbitá… lenže smelý chalan si to miestami upaľoval dole kopcom aj rýchlosťou 50 km za hodinu, čo sa mi zdalo ako riskovanie so životom. Nejako sme to prežili a vytrasení sme po 50-kilometrovej štreke vystúpili. Jazda bola taká únavná, že som musel vytiahnuť karimatku a pri ceste si oddýchnuť. Po krátkom odpočinku a vystriedaní ďalších dvoch áut sa ocitáme vo Ľvove, kde v parku Ivana Franka čakáme do 16. hodiny. Vtedy sa stretáme s mojím kamarátom Andriyom a jeho ženou Ekou. Eka je Gruzínka, spoznali sa cez internet pred rokom a pol a už štyri mesiace sú manželia. Doma nám prichystali výborné gruzínske jedlo. Konečne teplé jedlo. Oblizujeme sa až za ušami. Večer nás ešte Andrej s Ekou povodia po meste, navštívime napríklad výstavu pupkov v Múzeu myšlienok, vyjdeme na Vysoký zámok a pokocháme sa pohľadom na centrum mesta.

Ďalší deň sa začína až okolo desiatej hodiny. Vyberáme sa prezrieť si mesto Zoločiv s pekným zámkom, ktoré je vzdialené asi 70 km. Dopravili sme tam bez väčších problémov. Jediné, čo nás trošku prekvapilo okrem “kvality” ciest bolo, že nám zastavil taxi, ktorému som horko ťažko vysvetľoval, že nemáme peniaze. Zdá sa, že to pochopil, tak nastupujeme. Pohýname sa a on zapína taxameter. Protestujeme, no on sa tvári, že je to v poriadku. Nechápeme to, ale sme pripravení bojovať a nič mu na konci cesty nedať. Ideme ďalej a rozmýšľame, ako mu to povieme na konci cesty. Napätie by sa dalo krájať. Po niekoľkých kilometroch mu vravíme, nech zastane pri benzínke. Na taxametri svieti číslo okolo 30 hrivien. On vraví, že toto ešte nie je Zoločiv, no peniaze od nás nepýta. Sme von a uvažujeme, že sme sa veru mali nechať odviezť až do Zoločiva. Kto ale mohol vedieť, že to s tými peniazmi pochopil správne, keď zapol taxameter. Nešlo nám to do hlavy.

Na ďalší stop sme našťastie nemuseli dlho čakať a ocitáme sa v žiadanom meste. Hrad sme našli aj napriek tomu, že nás rôzni ľudia posielali rôznymi smermi. Keď sme zistili, že sa za vstup do areálu platí vstupné, rozhodli sme sa prejsť sa len okolo hradu. Špekuloval som, že by bolo možné po hradných múroch vyliezť hore a veru netrvalo dlho a cez jednu vežičku som sa tam dostal. Urobil som si pár fotiek, chcel ísť dole, ale vtom sa Rendula rozhodla, že aj ona vylezie hore. Príjemne ma tým prekvapila. Takýmto spôsobom sa nám obidvom podarilo dostať sa do areálu, uvidieť zadarmo všetko a ešte mať aj trošku dobrodružstva. Z opevnenia bol pekný výhľad zhora na mesto a na jablone s malými jabĺčkami, ktoré hneď upútali našu pozornosť. Keď sme opäť po hradbách zišli dole, zamierili sme rovno k stromom a doplnili si vitamíny. Posilnení sme sa vybrali cez celé mesto k miestu vhodnému na stopovanie. Cesty sú tu také rozbité, široké a autá tu jazdia tak pomaly, že nie je problém, aby nám ktokoľvek kdekoľvek zastavil. Zastavil nám kamionista, s ktorým sme si dobre podebatovali a pohodlne sme sa ocitli opäť vo Ľvove. Na večeru nás čakala ďalšia pochúťka z gruzínskej kuchyne od skvelej kuchárky Eky. Dozvedeli sme sa informácie ohľadom našich ďalších ciest po Ukrajine ako aj o Gruzínsku a dostali sme mapu Karpát. Zajtra sa vyberieme navštíviť Sinevir a skúsime prechod cez hory. S plánovaním nám pomáha špeciálny nástroj “kurnivtko” – pomenovanie je zo slova kurve, čiže zákruta.

Pozdieľaj s kamošmi

2 Responses to Dlho očakávaný deň

  1. Laco

    Cely tyzden pozeram ci nebudu dake news a konecne som sa dockal. Vidim ze zaciatok riadne dobrodruzny. Tak sa drzte a nech stretnete co najmenej takych tetiek zmykaciek.

  2. Crazy sexy fun traveler

    Pekne to zacina, len tak dalej. A nech si dobre rozumiete, lebo cestovat s niekym, kto ti ide na nervy neni sranda :D

Pridaj komentár

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

Twitter
hogy_sk on Twitter
27 people follow hogy_sk

Contact Me:

Name:

Email:

Verification Image

Enter number from above: