3 neuveriteľné príbehy zo stopárskeho denníka

Stopovanie nie je len o cestovaní zadarmo, ale je to v prvom rade úžasná príležitosť stretnúť neobyčajného človeka. Už samotný fakt, že ten šofér zastavil, dáva tušiť, že je výnimočný. Zo štatistík mi vychádza že okolo 95% šoférov, čo mi zastanú sú bývalí stopári a tí majú vždy plno zaujímavých príhod. Zvyšných 5% sú zväčša celebrity, riaditelia, manažéri, alebo jednoducho dobrí ľudia (väčšinou s vysokým sebavedomím), od ktorých sa dá veľa naučiť. Tiež je zaujímavé, že väčšinou mi zastavujú majitelia drahších áut. Tí, čo sa vozia na starých šrotoch sa akosi boja.

v Albánsku v aute

v Albánsku v aute

Počas cesty mám teda príležitosť vyspovedať zaujímavého človeka, ktorý sa väčšinou chce porozprávať. Počas tejto v priemere cca 100 km dlhej ceste vzniká medzi šoférom a stopárom zaujímavý vzťah. Možno je to tým, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa vidíme prvý a posledný raz. Nikto nemá problém porozprávať o všetkom, čo zažil. Neraz také veci, čo by nepovedal ani svojmu kamarátovi. Napríklad sa neraz dozviem o nevere a podobne. Ale väčšinou sa dozviem oveľa zaujímavejšie príbehy. A niektoré z nich by som Vám chcel v krátkosti vyrozprávať. Znejú neraz až neuveriteľne, ale verím, že sú pravdivé. Prajem príjemné čítanie.

Prvý príbeh má aj zaujímavú predohru. Spolu s kamoškou a kamošom už 22 hodín čakáme na stopa na benzínke neďaleko Salzburgu. Sme už zúfalí a tak oslovujeme skoro každého šoféra, čo si príde natankovať. Takto sme oslovili aj Inzbručana, ktorý prišiel na autíčku Opel Corsa a má ho očividne plné. Pobavila ho naša prosba a tak povedal, že keď sa nám tam podarí napchať s našimi veľkými batohmi, tak nás odvezie do Insbrucku. Po 20 minútovom tetrise zadržujeme dych a zatvárame dvere. Podarilo sa, nevidíme síce na seba, ale sme dnu. Po krátkom oťukávaní som zo šoféra vytiahol jeho osobný príbeh. Keď skončil strednú školu, šiel na brigádu, kde sa mu podarilo zarobiť si na letenku do Južnej Ameriky. Nemal však peniaze navyše, ale predpokladal, že si tam rýchlo nájde prácu na dákej farme a zarobí si. Nestalo sa tak a peniaze sa mu míňali. Posedával na námestí v akomsi meste v Argentíne a rozmýšľal, čo s ním bude. Mal so sebou magnetofón a tak si ho pustil a skúšal tancovať do rytmu pesničiek ktoré šli z repráku. Moc mu to nešlo. Boli to akési Juhoamerické pesničky. Pristúpila k nemu jedna pani a začala ho učiť ako sa má tancovať salsa. Takto ho na tom mieste niekoľko dní miestni učili tancovať a časom mu začali za jeho tanec hádzať aj peniaze. Presunul sa do ďalšieho mesta a opäť sa mu darilo si takto privyrábať. Nakoniec sa z neho teda nestal farmár, ako si pôvodne myslel, ale paradoxne tanečník. V priebehu 6 rokov cestoval po Južnej Amerike a zarábal si tancom na námestiach. Keď sa následne vrátil do Rakúska, vyhral tanečnú súťaž, stal sa tanečným majstrom a založil si tanečnú školu… Keby som to videl v telke, tak ma to vôbec nenadchne, ale tým, že som si ten príbeh vypočul priamo od človeka, čo to zažil, je to pre mňa dosť inšpiratívne.

Druhý príbeh je o človeku, ktorý emigroval v roku 1988 do Nemecka k akémusi rodinnému príslušníkovi, tam vyštudoval srednú školu a následne šiel študovať do Ameriky na Vysokú školu leteckú. Stal sa vojenským pilotom. Ešte počas štúdií sa tam stretol so synom prezidenta Rwandy, ktorý mu porozprával o rwandských pieskoch, ktoré majú vysoký obsah tantália. Tento prvok je veľmi dôležitý v elektrotechnike a vraj ho nikde na svete nie je možné tak jednoducho získavať, ako práve v Rwande. Rozhodli sa, že spolu rozbehnú biznis a budú tento najprv nespracovaný piesok predávať firmám, ktoré to vedia spracovať. Nastal problém s dopravou mimo Rwandu. Nakoľko obaja boli piloti, tak si zo začiatku zapožičali lietadlo, ktoré sami pilotovali. Takto začali zarábať a neskôr si na Ukrajine voľakde pri Užgorode rozbehli vlastné továrne, kde získavali tantálium z pieskov. Ten potom predávali napríklad Nokii a zvýšili sa im zisky. Okrem toho tieto piesky boli obohatené o wolfrám, ktorý neskôr začali predávať Izrealskej armáde. A ak sa pýtate, prečo rovno v Rwande nazaložili tie továrne, tak dôvodom bola bezpečnosť ako aj fakt, že afričania sú vraj veľmi nespoľahliví pracovníci. Tento príbeh je možno ešte neuveriteľnejší ako ten prvý.

Do tretice rozpoviem príbeh, ktorý mi rozpovedal čech, ktorý ma zviezol na svojom Porsche. Nastúpil na vysokú školu, no moc ho to nebavilo a viac ako škole sa venoval práci. Keď hľadal podnájom, zistil, že weby realitných spoločnosti nespĺňajú jeho očakávania a tak nakódil vlastný. Mal tam viac funkcionalít, ľudia mali možnosť pridávať inzeráty a nechcel od nikoho žiadne poplatky. A tak sa návštevnosť jeho webu utešené dvíhala. Po roku sa jeho web takmer vyrovnal jednotke na trhu v Česku. Ďalší rok mu web len na reklame zarobil milión českých korún a tak sa chalan vykašľal na školu a začal rozbiehať ďalšie projekty. Jeho realitný web už robil vrásky na tvárach majiteľov seznam.cz a tak sa dohodli na jeho odkúpení. Zarobil na tom vraj 70 miliónov korún, ktoré investoval do ďalších projektov, zaplatil si armádu programátorov. Aj ďalšie projekty boli úspešné a tak netrvalo dlho a mal na konte 500 miliónov, čo bol zhruba stav platný v septembri minulého roku. Vraví, že toto sa mu podarilo dosiahnuť preto, lebo nikdy so svojim dielom nebol dosť spokojný, snažil sa aby jeho weby boli tak dobré ako sa len dá a kým zo začiatku hľadal dieru na trhu, teraz hľadá oblasti, ktoré ho bavia a vie, že jeho projekt bude lepší. Jeho súčasnou zábavkou je kupovanie starých domov v dobrých lokalitách (napríklad centrum mesta). Tieto domy potom nechá prerobiť a prerobené ich predáva. V každom si aj chvíľku pobýva, baví ho to.

 

Samozrejme každý jeden šofér má čosi zaujímavé a tak ak bude záujem, nabudúce opäť niečo vytiahnem. Mimochodom, ktorý z týchto príbehov sa vám zdá byť najneuveriteľnejší?

(Visited 1 995 times, 1 visits today)

You may also like...

10 komentárov

  1. AlbHert píše:

    taka blbostka, ale moj (spolu s kamaratom) uplne prvy stop v zivote, bol viac ako 800km dlhy. Vydali sme sa do francuzka. Zaciatok cesty cez slovensko sme stopovanie vzdali, pre neochotu a do BA sme radsej sli busom. Presli sme peso na vtedy este funkcny prechod do rakuska. Podal som do okienka pas, teta mi ho vratila a v tom momente ako som sa otocil, ma rovno napadlo opytat sa sofera vedla stojaceho auta. Nevedel po slovensky a my sme boli z nemciny a anglictiny taki vytreti, ze sme ani nevedeli povedat kde ideme, len ukazat stoparske gesto. Ale prikyvol nam, my sme naskocili do auta a dufali, ze sa dostaneme aspon prec z colnice, do nejakeho najblizsieho mesta. Boli sme mu akutat schopni na autoatlase europy ukazat, ze ideme do FR, ale vobec sme nerozumeli, kde ide on. Sledovali sme vsak podla navesti nazvy miest a tesili sa, ze stale ideme dobrym smerom. Az po hodne dlhom case, sme pochopili, ze nas vezme az do Zurrichu! Stali sme len na cik pauzy, a raz v motoreste, kde nam kupil nejaku kavu. Tam si v aute na parkovisku asi 2 hod pospal a pokracovali sme. V Zurrichu nam ukazal svoji zubnu ambulanciu, lebo si tam potreboval nieco zobrat este cestou domov. Trocha nas vyhliadkovo povozil po meste a bol este natolko ochotny, ze nas hodil na vypadovku smerom na FR. My motivovani, sme sa rozhodli, ze nas prvy ciel bude Pariz. Dostali sme sa tam este dvoma dalsimy stopmy. Celkovo sme boli v Parizi z nasho okresu stopom za 28hod(!) Treba pripomenut, ze dvaja chlapci, nie jedna stoparka 🙂 Este maly dodatok: ten treti stop bol nejaky diplomat. To sme samozrejme znovu dlho netusili. Mal stary rozbity olcit. Ale ked sme stali na jednej benzinke, tak sa nas iny sofer pytal, ze kto nas to vezie, ze co to ma za SPZtku. Mal tam CD. Tak sme si to horko tazko vydedukovali. Povodne sme chceli, aby nas vyhodil pri nejakom kempe, najblizsie ku Parizu, ale on nas presviedcal, kemp je aj v Parizi a nie je drahy. Tak nas tam polonasilu odviezol a zistil nam ceny. Bol fakt mimo naseho rozpoctu, ale ten sialeny dedko nam daroval franky, ze sa citi zodpovedny za situaciu. Zrazu sme mali dvojnasobok penazi, co sme si niesli z domu. 100x sme mu podakovali. Od vtedy mam potvrdene, ze sprosti maju stastie 🙂

    • hogy píše:

      Fiiha, 800km dlhy stop som mal prvykrat az po viac ako dvoch rokoch intenzivneho stopovania…
      No to je take stastie zaciatocnika.
      Ked som siel na svoj prvy vylet stopom, tiez som mal take zazitky, ze si este teraz po rokoch pamatam skoro kazdeho sofera co ma v tie 2 tyzdne stopovania po Europe vozil. 🙂
      No ked som siel na svoj druhy stopovaci vylet stastie sa trosku vytratilo…

      A tiez sa mi ako Tebe stavali situacie, ze som soferovi ani slovo nerozumel, hlavne v Azii, no bola to sranda takto z odstupom casu. No vtedy ma to trosku vytacalo…

  2. Lula píše:

    mňa tiež strašili a varovali pred stopovaním len tí čo to nikdy neskúsili !! hmmm

  3. Eva píše:

    🙂 pekne pribehy. Ja mam na stopovani tiez najradsej soferov a ich zivotne pribehy, velakrat velmi inspirativne – podobne ako aj tieto. Casto narazim na ludi, s ktorymi mame vela spolocneho, ale naopak ludi, ktori su odo mna uplne odlisni, ale napriek tomu su vsetky tieto stretnutia velmi obohacujuce. Tiez ma fascinuju neuveritelne nahody, ktore sa mi stavaju pri stopovani (a verim, ze aj ty ich mas dost ;). Spomeniem moju oblubenu, ked kamarat pri stopovani zo severu Polska na Slovensko pri prestupovani z auta do kamionu (vodici sa skontaktovali pomocou radia a jednoducho si nas prehodili 😉 stratil mobil. Kedze si pamatal, kde zhruba k tomu doslo, vyznacil predpokladanu oblast na Google maps a na stranke couchsurfingu vyvesil inzerat ze hlada svoj strateny mobil. Po nejakom case sa mu ozval miestny lekar, ktory zaregistroval dany inzerat a ked mal cestu naokolo, mobil na vyznacenom mieste pohladal – a prekvapujuco ho aj nasiel! 🙂 To ale nebolo vsetko – pri ceste spat do Polska sme sa s milym panom doktorom dohodli, ze u neho par dni pobudneme a prezrieme si okolie. Ake bolo nase prekvapenie, ked nam uplnou nahodou pri stopovani na ceste k nemu zastavil jeho dobry kamarat! 🙂 Bol taky skvely, ze nas dokonca zobral az priamo k nemu do nemocnice 🙂 Ceresnickou na torte bolo ze napriek tomu ze doktorovi-couchsurferovi zrovna na nasledujuce dva dni vysla sluzba, nevahal a dal nam kluc od svojho bytu so slovami, aby sme sa tam citili ako doma 🙂 A nech mi po tomto zazitku niekto hovori, ze stopovanie je nebezpecne..;)

    • hogy píše:

      Wow, tak to je uplne paradny pribeh! 🙂
      Ale veru, tiez sa mi taketo rozne nahodicky postavali, asi to stopovaine ich priam pritahuje, alebo co. Dakedy, ked bude cas, prihodim na stranku dalsiu davku pribehov.

      O nebezpecenstve stopovania hovoria ti, ktori to nikdy neskusili. Z mojho pohladu je to najlepsi a zaroven najjednoduchsi sposob, ako stretnut super cloveka a nadobudnut pocit, ze to s tym ludstvom este nie je take zle 🙂

  4. Viera píše:

    Wau, nevedela som, ze si takyto dobrodruh, Peto 🙂 Paci sa mi Tvoj cestovatelsky napad… Sama by som nan asi nemala dost odvahy a o to viac Ti fandim! Prajem Ti vela zivotnych zazitkov a skusenosti. A trocha Ti zavidim… Uzi si to!

  5. renata píše:

    ten první příběh je mi nejbližší. ale jsem zvědavá na ten tvůj životní příběh :o)

  6. Gricho píše:

    Podla mna ten prvy, ako ste sa mu tam natrepali do Corsi 🙂

  7. blade píše:

    Inak ten lajkovaci button hore by si si mal nastavit na fb stranku

  8. blade píše:

    Ten treti clovek mi niekoho pripomina, snad aj ja ta o par rokov zveziem na Porsche ;))